• AKTUALITY
  
• HRAD ĽUPČA
  
• NÁVŠTEVNÍCI
  
• SLUŽBY
  
• KONTAKTY
  

HRAD ĽUPČA

Povesti

Ľupčiansky kastelán a Verona (Povesť o bielej pani Ľupčianskeho hradu)

Na Ľupčianskom hrade žil kedysi dávno spravodlivý a svedomitý kastelán Selecký. Pre jeho dobrotu si ho obľúbil poddaný ľud, ale i osvietená pani Ľupčianskeho hradu. Sama mladému a statočnému služobníkovi preto ponúkla za nevestu jednu zo svojich komorných. Marienka bola mladá, driečna, pekná a milá. Často po večeroch v hradných záhradách vysedávali, hrkútali si ako dva holúbky a pripravovali plány do budúcnosti. Žili spolu šťastne.
Čas plynul a mladý pár očakával do rodiny prírastok. Mladá matka už i chystala drobnú výbavu a každý kúsok vyhotovovala s veľkou láskou. Pri radostných prípravách blížila sa ťažká hodina. Marienka priniesla na svet vytúženého synčeka. Bol to krásny, zdravý a bucľatý chlapec. Do veľkého šťastia znenazdania kvapla kvapka blenu. Marienka po pôrode ostala veľmi vyslabnutá. Keď vstala z postele, bola už len tieňom bývalej životom kypiacej ženy a od tých čias stále chorľavela. Nebola schopná starať sa ani o svojho synčeka, preto si k sebe zavolala na pomoc sesternicu Veronku. Veronka bola dievčina ako z ruže kvet. Bola ozajstná krásavica a jej život bol samý žart a smiech. Keď sa presťahovala do rodiny Seleckých, v poslednom čase takej smutnej, celý dom ožil. I mladá pani kastelánka v jej spoločnosti trochu pookriala.
Míňali sa dni a týždne. Veronke sa život na hrade zapáčil. Nechcela ani len pomyslieť na to, že, že by niekedy odtiaľto mala odísť. Rada by tu ostala na večnosť, ba dokonca aj v postavení Marienky, po boku Seleckého. Svoju náklonnosť k mladému a peknému kastelánovi, začala Veronka prejavovať aj navonok. Pani kastelánka tušila, čo je vo veci, a veľmi tým trpela. Cítila, že ona chorľavá, nemôže závodiť s krásnou a zdravou Veronkou. Celé noci prebdela a prelievala horké slzy. Jej jedinou útechou bol synček, ktorý nechtiac bol na vine jej chorobe, a tak aj tomu, že stratila lásku svojho manžela. Často si vrúcne želala, aby sa jej vrátilo zdravie a s ním i manželova láska ...
Na hrad prišlo na návštevu hradné panstvo. Hradná pani sa vždy tešila, keď sa mohla s manželmi pozhovárať, veď kastelánka bola jej vernou spoločnicou a manželstvo so Seleckým bolo tak trochu jej dielom. Jej prekvapenie bolo veľké, keď svoju milú Marišku našla utrápenú, ubiedenú. Darmo sa jej vypytovala čo ju trápi, Mariška sa vyhovárala len na chorobu. Tá ju vraj tak kántri. No hradná pani mala bystré oči, zbadala, že pomer manželov nie je taký srdečný a úprimný ako kedysi. Nedalo jej to pokoja, i rozhodla sa zistiť, čo je tomu na vine. Raz podvečer, keď bola na prechádzke v hradnej záhrade, začula šepot spoza orgovánového kríčka. Tíško sa prikradla ku kríčku a zazrela za ním Veronku v objatí Seleckého. Prikrčila sa a započúvala, o čom sa zhovárajú.
Verona naliehala na kastelána, aby zavraždil svoju ženu a vzal si za manželku ju. Selecký nechcel ani počuť o krutom čine. Jeho žena bola už len troska niekdajšej Marišky, ale mal s ňou súcit, a ešte v ňom vždy ostávalo trochu starej lásky. Prehováral Veronu, aby trpezlivo čakala, veď Mariška to už vraj tak dlho nevydrží. Keď to hradná pani počula, schytil ju strašný hnev. Vrátila sa do hradu a hneď poslala hradného sluhu s príkazom, aby predviedol pred ňu Veronu. Keď Verona vkročila do jej komnaty, pozrela na ňu príkro a bez dlhých rečí jej zradila, že počula jej rozhovor so Seleckým. Za nevďačnosť, akou sa preukázala pani kastelánke, ju dala uväzniť v hradnej veži. Verona vo svojom väzení však nevydržala dlho. Výčitky svedomia ju tak zožierali, že po krátkom čase sa úplne zbláznila. Jedného neskorého večera ju schytila zúrivosť a vyskočila cez oblok do priepasti a zabila sa. Jej duša však ani na onom svete nenašla pokoja. Za mesačných nocí chodí v snehobielych šatách kvíliac okolo hradu a hľadá svojho milého.

Copyright © Železiarne Podbrezová a.s. 2014, all rights reserved | Webdesign & hosting by ŽP Informatika s.r.o.

Prehlásenie o spracovaní osobných údajov | Zásady používania súborov cookie